Stojím so závesom v ruke pri okne a hľadím na bezbrehé nebo. Rozmýšľam. Prečo sa to muselo stať? Trápi ma iba jedna, jediná otázka, neviem na ňu zodpovedať. Nepoznám na ňu odpoveď. Robím si v hlave inventár myšlienok. Chce sa mi plakať, ale chlapi predsa neplačú. Aspoň ja, keď som v situácii, z ktorej nevidím východiskom, som na všetko sám a nesiem kríž za všetkých.
     Je to na mňa  priveľa, na svojich pleciach mám toho dosť. Je to ťažké, prežívať takéto okamihy a byť tvárou v tvár vlastnému osudu.  Život a jeho nástrahy, ktoré  predo mnou stáli, som riešil vždy triezvo a s nadhľadom. Teraz však neviem, ako na to. 

    Bolí ma to, čo som spravil.    

    Vystáva tu otázka, či som konal správne. Neviem na ňu odpoveď. Keď poviem áno, bolí 
to veľmi, keď poviem nie, neviem, ako to mám riešiť, ja chlap, muž v jednej osobe. Možno si poviete, som slabý, ak to nedokážem vyriešiť. Ale ako, keď bojujem s veternými mlynmi, s tými, je ťažko bojovať.  Aj samota  núti človeka rekapitulovať, čo bolo a premýšľať, čo bude.  Hrdlo mi zoviera bolesť, na srdci sa mi zahniezdil zvláštny pocit, ktorý ma zoviera, nedovolí dýchať, nedokážem sa ho zbaviť a to je na tom najhoršie.   Do obývačky vstúpi Lucia, podíde ku mne bližšie, pozrie sa mi do očí a povie. „ Netráp sa, Boris. Viem, že ťa to bolí, ale mama už nebude iná. S tým sa musíš zmieriť.“
„ Viem, ale ver, ťažko sa žije s takýmto osudom. Musím ho niesť za sebou. A čo potom, ako to vypáli, ako to bude ďalej? “
    Vonku sa schladilo, začína pršať. Zavriem okno a spýtam sa.
„ Tadeáško už spí.“
„ Prečítala som mu rozprávku Ali Baba a štyridsať zbojníkov, len čo som skončila, položil mu otázku.“ Mami, aj ja som zbojník? “
„ Si a ešte aký. Si živé, zbojnícke striebro našej rodiny.“  
   Usmial sa  na mňa, možno to nepochopil, ale tvrdenie, že je zbojník ho upokojilo, zatvoril oči a zaspal ako v ohni sladký med.“
    S Luciou žijem tretí rok. Máme sa radi, nič nás netrápi, iba ak zdravotný stav Tadeáška  a moja mama ako sa správa k nám. Lucia hneď na začiatku nášho vzťahu jasne povedala.
„ Mám štvorročného syna, ktorý  je epileptik. Tadeáškovi som jeho nevlastný otec, prijal som ho za svojho. Mám ho  veľmi rád a on takisto. Som o tom presvedčený.
   Pred mesiacom bola u nás mama. Bolo to v sobotu. V kuchyni sme popíjali kávu, keď  z detskej izby prišiel malý Tadeáško a ťahal ma za rukáv.
„ Oci, oci, poď sa so mnou hrať. Poď, rýchlo poď. “ začal rumázgať.
„ Vypijem kávu a potom. Dobre? “ 
„  Ale ja chcem teraz, teraz.“ Zvýšil som naňho hlas. V tom sa upokojil a odišiel.
„ Boris, Tadeáša romaznávate, za dva – tri roky vám bude skákať po hlave. “ matkine slová ma do hrude zasiahli ako Damaklov meč. „ Mami, pijeme, pokojne kávu, sme v pohode, tak prosím nezačínaj.“ 

""  A prečo by som mala mlčať, keď mám pravdu. Pozri sa na Luciu, tá doniesla do vášho vzťahu dieťa, ktoré je veľmi choré. Je epileptik. Pamätaj, hoci ako sa budeš snažiť s jeho výchovou, nikdy to nebude tvoj syn. Nikdy! Rozumieš? Nikdy! A ja a tvoj otec by sme chceli vlastné vnúča,v ktorom by prúdila naša krv. Chápeš? Naša krv. Takú ženu ako je Lucia  si nájdeš desať na všetkých  prstov. To jej nevieš ukázať dvere? Aby navždy odišla a vyhodil  by si ju? “
    Zvýšil sa mi adrenalín, začal som zúriť, v tom na chodbu  vyšiel Tadeáško a bol svedkom tejto rodinnej búrky, ktorá podľa mňa bola zbytočná.  Matka sa pozrela na Tadeáška, akoby ho vraždila a znova vypustila z úst slová. Boli ako jazyk hada, ktorý si svoju korisť omotáva okolo krku a potom ju zabije. Viem, Tadeáška matkino správanie bolelo, ale my sme stáli pri ňom, veď sme ho mali a máme radi.. „ Dvere ti ukážem ja. Tam sú.... A okamžite von ! “  povedal som.  Matka sa otočila, vzala 
na seba kabát, do ruky vzala svoj čierny dáždnik a zahanbene so sklonenou hlavou odišla.
        Keď prišla Borisova mama domov,, manžela Ladislava našla pred televízorom . Pozeral Ligu majstrov UEFA medzi FC Barcelona a AC Juventus Turín. Laco fandil FC Barcelone. Ten v prvom polčase od sedemnástej minúty prehrávala 0:1. Laco veril svojmu obľúbenému mužstvu, že prelomí zápas a zvíťazí. V tridsiatej šiestej minúte to prišlo. Barcelona vyrovnala.
„ Góóól, góóól.“ vykríkol Borisov otec.
      Mária, tak sa volala Borisova matka,  vošla do obývačky, kde pri dobrom chladenom pive sedel jej manžel, popíjal a pritom sledoval futbalový zápas.
„ Dobre, že nevyskočíš z kože, tak kričíš.“
„ Prečo nie. Sledujem futbal a Barcelon, moja Barca dala  gól.“
„ Gól, gól, gól som dostala ja do vlastnej siete. Tvoj syn ma vyhodil z jeho bytu.  Chápeš? VYHODIL... Chápem, chápem, ale ty asi nechápeš, že sa nedokážeš správať tak ako jedna matka sa má správať k dospelému synovi, ktorý má už životné skúsenosti a čosi odžité. 
   Sústavne do nich vŕtaš, diriguješ, moralizuješ, nikdy s nimi nie si spokojná. Vadí ti na mladých, čo robia, ako to robia, potom sa nečuduj Borisovi, že ti ukázal dvere. Lacova manželka sa nazlostila, nafúkla sa ako páv, ktorý má od hnevu tvár červenú ako krvavý biftek a odišla do kuchyne si radšej spraviť kávu. 

     Potom, čo Boris zo svojho domu  vyhnal svoju matku, piatok a sobotu bol Tadeáško apatický, chcelo sa mu sústavne plakať. Bol smutný, až depresívny. Emócie v ňom pracovali na plné obrátky , Bol citovo rozladený. Takéto emócie mohli u neho spustiť kŕče a takto aj bolo, zo soboty na nedeľu, nadránom okolo tretej Tadeáško dostal epileptický záchvat..Borisov otec bol astmatik, napriek tomu fajčil.  A bolo i v to skoré ráno, keď Tadeáško dostal kŕče. Vonku za oknami mierne popŕchalo. Dážď do polhodiny  ustal.  Schladilo sa a vzduch bol vlhký , plný kyslíka. Takéto počasie Borisov otec mal rád. Rád za takého tu času vstal, otvoril okno, vybral si cigaret a požitkársky si ju vychutnával. Laco si párkrát z cigarety potiahol, keď zazvonil telefón, že by zobudil aj mŕtveho. Pristúpil  k nemu a zodvihol ho.„ Otec, Tadeáško dostal silné kŕče.“ ozval sa Boris   „ Rozumiem, vezmem na seba čosi a do desiatich minút som autom u vás. Na parkovisku zatrúbim dvakrát, to bude znamenie, že som to ja.“ Laco zložil telefón a začal si naťahovať na seba teplákový úbor. V tom vstala Lacova manželka Mária a spýtala sa.
„ Tadeáško dostal epileptický záchvat?  “
„ Teraz ti je Tadeáško, inokedy vražedne Tadeáš. Áno, dostal kŕče. Si už spokojná? Srdce už máš na mieste? “
„ Idem s tebou. Rýchlo sa oblečiem.“ Hanebne dodala Mária.
„ Čakám ťa na parkovisku desať minút, ani o minútu viac.“ Marika sa rýchlo obliekla, ako nikdy predtým a bola dolu na parkovisku. Autom sa obaja  zviezli na Malokarpatskú sedemnásť, na parkovisko. Otec zatrúbil dvakrát, Boris, sa náhlil s Tadeáškom, dolu z tretieho poschodia, kde býval. Bol na neho  nepríjemný pohľad. Za ním kráčala Lucia. Bála sa o syna.  Keď rodina vošla do ordinácie rýchlej zdravotnej pomoci, Boris položil  Tadeáška na nemocničný gauč pri dverách.
„ Dostal epileptický záchvat, kŕče.. Tadeášik sa skrúcal ako paragraf, z úst mu vytekala slina, oči mal zakalené, vypuklé švidrom doľava. Lekár sa obrátil k Tadeášovi, vyšetril mu všetky životné funkcie, zmeral mu hladinu cukru,  / bol vysoký, /, krvný tlak, / bol taktiež mierne zvýšený. /
„ Sestrička, poprosil by som pacientovi, podať injekčne Apaurin a taktiež magnézium 100 mililitrov.“ Do pätnástich  minút kŕče ustúpili. Tadeáško sa dostával k sebe. Vystrel ruku, upriamil ruku na Luciu a riekol a spýtal sa.
,, Všakže so iba váš, mamka? “
„ Samozrejme si náš. Máme ťa radi.“ odpovedala plačlivo Tadeáškova mama. 
„ Chlapca si tu na nejaký čas necháme. Spravíme mu kompletné vyšetrenia, oddýchne si
a do týždňa je doma.“
„ Rozumieme.“ povedal Boris za všetkých a lekár a už usmerňoval zdravotnú sestru na, ktorú izbu Tadeáška dajú.
   Keď Mária, Laco, Boris a Lucia vychádzali z pohotovosti, Laco vykročil rezkejšie vpred. 
   Šiel na parkovisko, pozrieť auto, či na ňom niečo nezmizlo. Minulý týždeň boli s manželkou nakupovať, do obchodného o centra Lidl, keď sa vracali z taškami ovešanými  ako Vianoce, Lacovi na aute zmizli stierač Teraz si dáva lepší pozor na takéto veci.
      Na pár krokov na parkovisko, kde stálo auto, Mária  poprosila mladých. „ Boris, Lucia, zastavte sa na okamih. Mladí sa zastavili. Borisova mama sa hanblivo pozrela na nich so slovami.
„ Lucia, najprv sa ti chcem ospravedlniť za to, ako som sa k Tebe a k Tadeáškovi správala. Boris, čo bolo, bolo, začnime od znova. Chytila ich dlane a spojila  v jednu spoločnú dlaň a dodala k tomu.
„ Žehnám vám porozumenie a hlavne šťastie, bez ktorej by sa láska nezrodila.“  Tieto slová Mária myslela úprimne. Iba Boris, Lucia a uplakaná jeseň chápali  ich význam.  A tu vytryskla láska ako gejzír, hoci s ťažkým bremenom na pleciach, žiť a milovať toho druhého, ale predsa, bola to láska, vzácnejšia ako slnko. Dlane Borisa a Lucii sa spojili v most, ktorých ich spojil , v daný okamih, v danú chvíľu, navždy.  Taký je zmysel každého citu,  keď láska je cennejšia  ako srdce, ktoré dýcha a žije pre toho druhého, mať rád a neskutočne toho druhého milovať.
.