Básnici, ktorí od nás navždy odišli
Povedzte hviezdam, že sa mi nezdá....
Prečo za tmavej, čiernej noci pršia očami bielu soľ.
SPOMIENKA – PO ROKOCH.
Nostradamusova veštba sa rozlieha celým vesmírom
a básnici sedia za stolom nad vínom.
Filozofujú ako zvrhnúť dnešnú totalitu, socialistický režim.
K slovu, k poézii ako mladý básnik bežím.
Roky osemdesiate a my sme Husákove deti.
Ten kto v strane je..., to mu slobodné červené slnko svieti.
A po Michalskou bránou a za ňou a späť....
Pri stole siedmych básnikov sedeli sme za stolom pri bare.
Trochu malý počet na jedno mesto.
Mnohí : Ľubomír Feldek, Vojtech Kondrót,
Kostra, Andrej Plávka, Karol Pém.
Odišli do neba a nebol to iba sen.
Skôr bola tobolesť, ktorá ako večná rieka,
perlila sa vo víne.
V Košiciach po rokoch sedeli sme v Madride.
A bolo nám fajn a cool . A skutočne.
Odrazu zazneli zvony polnočné.
My sme sa vytrácali z barov,
aby sme mohli prísť tam, zajtra, znova.
Poézia je, bola, bude natrvalo dáma slova.
A vietor jesene... A biela zima... Ktosi mi tu chýba.
Mnohí básnici. Ruší ma to večné ticho básne.
Skôr ako moje posledné svetlo v okne zhasne.
Budem dvíhať pohár vína.
´t
Odrazu sa mi básnická cnosťso srdcom rozkmotrila.
Ja ďalej som pri stole, nosím v srdci zakvitnutý kvet poézie,
Ktorý do posledného môjho súmraku vo mne ako pieseň žije.
A bude pre vás, priatelia moji, neustále žiť.