Povedzte hviezdam, že sa mi nezdá....
Prečo za tmavej, čiernej noci pršia očami bielu soľ.

 SPOMIENKA – PO ROKOCH.

Nostradamusova veštba sa rozlieha celým vesmírom
a básnici sedia za stolom nad vínom.
Filozofujú ako zvrhnúť dnešnú totalitu, socialistický režim.
K slovu,  k poézii ako mladý básnik bežím.

Roky osemdesiate a my sme Husákove deti.
Ten kto v strane je..., to  mu slobodné červené slnko svieti.

A po Michalskou bránou a za ňou a späť....
Pri stole siedmych básnikov sedeli sme za stolom pri bare.
Trochu malý počet na jedno mesto.

Mnohí : Ľubomír Feldek, Vojtech Kondrót, 
Kostra, Andrej Plávka, Karol Pém.
Odišli  do neba a nebol to iba sen.

Skôr bola tobolesť, ktorá ako večná rieka,
perlila sa vo víne. 
V Košiciach po rokoch sedeli sme v Madride.

A bolo nám fajn a cool . A skutočne.
Odrazu zazneli zvony polnočné.

My sme sa vytrácali z barov,
aby sme mohli prísť tam, zajtra, znova.
Poézia je, bola, bude natrvalo dáma slova.

A vietor jesene... A biela zima... Ktosi mi tu  chýba. 
Mnohí básnici. Ruší ma to večné ticho básne.

Skôr ako moje posledné svetlo v okne zhasne.
Budem dvíhať pohár vína.
´t
Odrazu sa mi básnická cnosťso srdcom rozkmotrila.
Ja ďalej som pri stole, nosím v srdci zakvitnutý kvet poézie,
Ktorý do posledného môjho súmraku vo mne ako pieseň žije.

A bude  pre vás, priatelia moji, neustále žiť.