prvá kapitola

/  Jeden deň skvelého primára /
    
       Prejdem chodbou do ošetrovne, cez ňu do lekárskej izby, z vešiaka vezmem kábát, zamknem svoju pracovňu a  odzdravím sa od svojich kolegov: lekára Jozefa Horu,  lekárky Magdalény Kusej a od dvoch zdravotných sestier Zity Porubskej a Jany Dúbranovej, ktorým dnes pomaly začína nočná. Do služby prichádzajú o čosi skôr, okolo šestnástej hodine. Vtedy im idú poludňajšie a zároveň i posledné autobusy. Ak by prišli večerným spojom do práce by meškali.
     Čo sa týka obidvoch zdravotných sestier, tá posledne menovaná pracuje u nás už tretí rok. Nie je len absolventkou Strednej zdravotníckej školy, ale vyštudovala i trojročnú nadstavbovú zdravotnícku školu.  Pred menom má titul Mgr. Je promovaná zdravotná sestra. Má veľké ambície, nie tie kariérne, akoby si človek myslel, ale vo svojom odbore, chce dokázať, že je skutočne dobrá zdravotná sestra, pre ktorú je pacient prvoradý.
     Zita jej staršia kolegyňa, je od nej o deväť rokov staršia. Učí ju, vie veľmi dobre, že raz sa jej všetko zíde. A Jana je učenlivá, ona si uvedomuje, že  toho musí toho ešte veľa vedieť, napriek tomu, je šikovná a snaží sa. Zatvorím dvere na oddelení, zveziem  sa do nemocničnej haly, z nej vyjdem točivými dverami na parkovisko, kde ma čaká moje auto Mazda 230. Idem domov, poviem si..., prežívate konečne, ten uľavujúci pocit, že idete z práce, ktorá vás ťažila, je jednoducho  nenahraditeľný, až mi priam iskria šťastím oči.

       Som rád, že na dnes som skončil.

       Keď sedím v mojom  oceľovom tátošovi na štyroch kolesách, opadne
 zo mňa nemocničný stres, ktorý prináša moja práca. Pracujem v psychiatrickej
Nemocnici Philippa Pinela v Pezinku ako jej primár a niekedy mám zvláštne tušiace podvedomie, že sa priam zbláznim, najmä, keď máme prijímací deň.Tu, na oddelení, začne hotová cvokáreň. Oddelenie ako oddelenie, je to vlastne liečebný komplex, dalo by sa povedať psychiatrická liečebňa, nie nemocnica.
       Naša Nemocnica Philippa Pinela v Pezinku má šesť poschodí, tri zatvorené mužské, tri zatvorené ženské, dve otvorené oddelenia a dve protidrogové - protialkoholické. Doobeda prijímame pacientov, kladieme im množstvo otázok, musia byť presné a trefné, týkajúce sa ich zdravotného stavu, ktorý jednoducho potrebuje ich hospitalizáciu. Mnohí s ňou nesúhlasia, sú agresívni, nechcú uznať pravdu. „ Áno som chorý, potrebujem ísť do nemocnice...... “ Poobede zas píšeme prepúšťacie správy pacientom. Sú vyliečení a idú domov, i keď vyliečení, to nie je správny výraz. Psychiatrické choroby sú  zväčša nevyliečiteľné, chronické a lieky sa musia do životne užívať. Mnohým pacientom vysvetľujem, nemusia sa hanbiť za to, že sa liečia na psychiatrii. Veď akí slávni ľudia, spisovatelia, herci mali lekára – psychiatra.Český spisovateľ Bohumil Hrabal, Rudolf Sloboda, sa prihovárali čitateľom
svojimi románmi, a nešli na bubon s tým, aké prekážky v živote museli prekonať, že sa stali pacientmi na psychiatrii. Čitateľ, ani by len nepostrehol, že ich romány sú z časti autobiografické. Bulvár si ich vedel nájsť. Hľadal senzácie, až ich našiel.
  Speváci Pavel Muk, Iveta Bartošová,  herci Miloš Kopecký, Vladimír Menšík...  Boli to skutočne velikáni z umeleckej brandže. Nehanbili sa za to, že ich osudom životné prekážky, nevedeli riešiť a potrebovali psychiatra.
     Bolo to verejné tajomstvo, ale ľudia, čitatelia, diváci, prívrženci umenia, inteligentne o tom mlčali, nezaujímali ich osobný život, ale umenie, ktorým sa prezentovali. Spomienky na týchto výnimočných ľudí, je treba skloňovať v čase minulom, pretože hore menovaní umelci, nie sú už medzi nami. Pozerajú sa nás z umeleckého neba.
     Svojim pacientom vždy vravievam. „ Ak sa vyrovnáte s touto skutočnosťou, že aj psychiater, je lekár ako každý iný, prekleniete v sebe bolesť duše, ktorú si liečite, bude to polovica vášho úspechu, vyliečiť sa.“ Otvorím okno na aute  nadýchnem sa čerstvého vzduchu, je svieži, ostrý ako žiletky. Opriem sa o neho a vychutnávam si ho. Ruky mám na volante, začínam mať dobrú náladu. Budem konečne doma. Zalejeme akási pohoda, teším
 sa na všetko, čo ma doma čaká. Prechádzam hlavnou ulicou na Pezinskú Babu. Je to menšie pohorie, s vyvýšenými kopcami. Stalo sa súčasťou našej liečebne, pri futbalovom štadióne. Naši pacienti tam chodia hrať futbal, len tak medzi sebou a v nedeľu chodia pravidelne na futbalové zápasy tretej ligy, ktorá má v Pezinku a Bratislave, svoju štandartnú kvalitu.
     Po deväťdesiatich minútach hry na zelenom trávniku, chodia s ošetrovateľmi na huby. Stačí prejsť cez futbalový štadión, k studničke, ktorá sa volá Skalka, potom stúpať severo - západne, vyššie a vyššie a odrazu sa ocitnete v objatí rytierov v zelenom brnení, nevšednej krásy, ktorá vás omámi ako rozprávka.
Tento pocit sa nedá ani vypovedať, treba ho jednoducho zažiť.

  Ako by povedal klasik. - Treba ho zažiť, až potom zomrieť. –

     Cesta domov je fantastická, vychutnávam si prechod z Pezinskej Baby, z Pezinka do Bratislavy, do Petržalky, kde bývam. Hory, lesy, čistý vzduch, vôňa ihličia, hotový balzam na rany.
    Otvorím dvere do bytu, srdce mi poskočí. „ Si doma. Čo chceš viac? “
    Nikto  nie je doma. Som sám vojak v poli. Mám rád samotu, ako lekár viem, samota lieči. Rád ostávam s myšlienkami osamote, robím si v nich akýsi inventár, čo som spravil, či som konal správne, čo budem robiť, ako budem konať, aby som sa nedopustil chýb ako predtým a vyvaroval sa im. Manželka Andrea, je odo mňa mladšia o šesť rokov, ale rozumieme si.
Sme šťastní a to je podstatné. Šťastie a láska, nič menej, nič viac k životu netreba.
    Vojdem do kuchyne a pripravím si kávu. Som kávičkár, akosi som si na ňu privykol na Lekárskej fakulte, veľa štúdia, málo času na učenie. Študentský  život si treba vychutnať do posledného dúšk...., tak ako každý pravý študent - vysokoškolák.Nebol som prospechovo zlý vysokoškolák. Vedel som si všetko zariadiť, aby to môjmu  prospechu neškodilo. Ale časom prišla únava, ktorú trebalo riešiť. A tu som riešil kávou. Denne tri – štyri šálky kávy. Pri štúdiu som muselByť svieži, sústredený.
       Neskôr som si na ňu zvykol. Stál som sa závislý na nej a dodnes, je to tak. Pri káve rád rozmýšľam o svojich pacientov, priam ich vidím a oddávam sa myšlienkam, čo je treba spraviť lepšie, aby boli zdravší a šli skôr domov. Akú im naordinovať ďalšiu terapiu, nové lieky, injekcie, aby boli zdraví a odchádzali z nášho oddelenia s pocitom, že sme im pomohli. Vo svojej knižnici mám náučné, odborné knihy s lekárskou tematikou. Večer rád siahnem po nich. Človek nasiakne do seba nové vedomosti, tie staré opráši,  cíti sa vzdelanejší, čo ho posúva vpred.
     Samozrejme, mám i knihy krásnej literatúry, bestsellery od Robina Cooka, Michaela Palmera, Stephena Kinga, Joy Fieldingovú, Daniel Steelovú, Alexa Dahla a iných autorov. Kníh je neúrekom, poličiek na nich málo, preto som si so susedom musel zmajstrovať zo dve – tri dlhé poličke popri  stene, ináč by sme sa s nimi nepohli. Manželka má takisto rada knihy. keď vstúpite do nášho  bytu, nájdete tu kráľovstvo kníh večnej záhrady, kde knihy rastú dokonca i na stromoch.
    Niekedy s Andreou rozmýšľame, čo budú robiť naši pozostalí s knihami,ktoré tu za sebou zanecháme. „  Skutočne čo ? “ Pýta manželka. A ja jej s humorom odpoviem. „  Zoberieme si ich na druhý svet so sebou,“.  
     Moja polovička, sa na mňa usmeje, chytí do ruky knihu a ide radšej čítať. Knihy, to sú jednoducho  naše in, naše cool. Sú nám všetko, najdrahšie na svete, v ktorom tkvie múdrosť, vzdelanosť, ani o tom sami nevieme. Ja si však na čítanie musím zadeliť, čítať náučnú i krásnu literatúru, sústavne byť v permanencii, v práci ako na kolotoči a venovať sa popritom rodine, to dá zabrať. Káva, je   tým pravým životabudičom, ktorý často potrebujem. Vždy ma postaví na nohy, ako na príklad teraz.
    Mám ju pri sebe, registrujem jej nezameniteľnú vôňu a vychutnávam si ju. Káva, a zas káva...., čo môže byť lahodnejšie, ako tento fantastický nápoj. Som na švorc unavený,  vždy ju potrebujete, keď ste v stave únavosti. Vlieva     sa vám do žíl a dodáva silu, energiu. Môj svet by bol bez nej stratený.
      V pracovni, kde vykročím si sadnem si a vezmem si oddychový žáner román od Robina Cooka Kóma.
      Mám rád tohto spisovateľa, hádam pretože je vyštudovaný lekár a vie, čo píše. Kóma je pre mňa doslova a dopísmena akousi lekárskou modlitbou, ktorou žijem, vždy keď mám ťažký deň v práci, siahnem po nej a rád ju čítam, hoci aj stokrát za sebou. Práve dnes som mal  takýto deň.  Už len ja, som prijal siedmych pacientov, spravil vizitu a podpisoval prepúšťacie práce, bolo ich určite deväť. Pracoval som ako na bežiacom páse, hlavu som mal ako kolotoč.
   Mám manželku, Andreu, ja mám rovných tridsať a ona dvadsaťštyri. Spolu vychovávame päťročného syna Mária. Mário..., pýtal som sa manželky / ona dala synovi toto meno /, či to nie je netypické meno pre chlapca, či s tým
 v škole nebude mať problémy, či nebude na posmech svojim spolužiakom.
„ Nie, drahý, Mário, je opak ženského mena Mária. Uvidíš, že raz mi po-
vieš, drahá, mala si pravdu, Mário, je  to správne meno pre nášho syna.“ súhlasne som prikývol a večer som rozmýšľal nad tým, čo mi  Andrea povedal, koby, čosi tušila...., ale to už je iná šálka kávy, ktorú  si teraz, okamžite dám... Viem, jedna káva z a druhou, by sa piť nemala, ale mal som na ňu veľkú chuť,  a vôbec srdce si akosi na ten sled káv, zvyklo.

     Mne  vždy vyhovoval vyšší tlak ako nízky, keď som mal typický tlak stodvadsať na osemdesiat tackal som sa ako opitý. Musel som to dobiehať kávou, aby som bol vo forme, ako mám byť, až potom som pochodoval ako vojak. Knihu položím na stôl, vojdem  do kuchyne a spravil si ju. Keď voda zovrie pre bodom varu, dám ju na malú podšálku s cukorničkou a idem do obývaćky. Odpijem si z nej, aspoň tak, ako mi chýbala, pozriem sa na hodinky, sú štyri, pomaly sa stmieva, ja s rozhodnem čítať, popritom čakám na manželku.
       Andrea, k sa volá moja polovička, ráno mi dala vedieť, že bude meškať z práce, ale Mária stihne vybrať zo škôlky, ak nie zavolá mi, čo a ako si to mám zariadiť, aby  som pre syna zašiel a zobral ho domov. Vždy si nechávam v rezerve čas, keby pre Mária skutočne trebalo ísť. Andrea má pohyblivý čas práce, včera a predvčerom bola doma, spravila všetko, stihla navariť, vyprať, ja som jej pomohol byt upratať, utrieť všade prach a vyšúchať koberce, ktoré  boli viac menej zatuhnuté a trebalo ich
osviežiť saponátom.
     Dnes bola v práci, do obeda bola ešte doma, dnes ma poludňajšiu službu, ešte večer bude musieť skočiť do redakcie. Pracuje totiž pre politickú televíznu stanicu TV- POLITIK 24, je šéfkou redakčnej rady, Má toho veľa, pomáham jej tam, kde len môžem a som na ňu hrdý ako na ženu, ako na manželku, a najmä ako na matku.
       Som rád, že je taká aká je, že je taká aká je, že ju nepozná iba celé Slovensko, ale i zahraničie. Robí reportérku, spracuváva správy, informácie do televíznych reportáži a vysiela cez spomínanú TV- POLITIK 24 a stíha všetko, domáce práce, variť, starať a venovať sa Máriovi, a samozrejme i mne.Každá práca prináša svoju daň a obete.

       Samozrejme i tá moja, iba v inom garde a verte, n everte, aj ja mám v hlave nie jeden, ale dva kolotoče. Sú dni, kedy sa ani nezastavím, lietam ako špinavé prádlo, raz  utekám tam – potom inam, raz som na koberčeku u riaditeľa, nevraviac o vizitách, pacientoch, ktorým sa musím venovať. A až teraz sa cítim vo forme, teší ma to, práve toto som potreboval, nebyť unavený.  Káva priniesla dobrú náladu, osvieženie, silu a tak s pokojom seba samým, môžem čítať. Okrem Cooka, mám rád, aj Michaela Palmera, dalo by sa povedať, že som čítal skoro všetky jeho knihy, jednoducho Palmerovky majú čosi do seba a preto, aj po nich siaham.
     Tak čítam, už nie som unavený, dve kávy za sebou spravili svoje, samozrejme nie sú to smrťáky akoby si kto myslel, kávu pijem s mierou, veď v malom množstve, je  to liek a toho sa držím aj ja, menej kávy, ale častejšie je výhodné srdcu a samotnému organizmu, ak pijete miešanú kofeínovou s bezkofeínovou, slabú trikrát – štyrikrát, nie je to, až taký trest pre svoje telo, v ktorom prebývate celý život, kým sa budete musieť s každý rozlúčiť, a možnonečakane bez rozlúčky, to je nám osudom dané a s tým sa treba zmieriť. Štvrtú kávu pijem iba vtedy, keď som na smrť unavený, ako teraz. Dnes som mal pracovný deň na dračku, strašný, neznesiteľný, ťažký nesmierne.
     Prečítam niekoľko strán, v tom zazvoní mobil,  volá Andrea, mobil zdvihnem, „ Za chvíľu som s malým doma, zajtra, pozajtra nejde do škôlky, smoklí, kýcha, pravdepodobne dostal akúsi chrípku v škôlke,“
„ V poriadku, zatiaľ mu spravím horúci čaj, dobré bude, keby si ho trocha ponorila do mierne horúcej vody a šup – sem – šup - tam by si ho okúpal. Horúci kúpeľ, v takýto čas, akejkoľvek virózy je dobrý, je to ako sauna pre dospelých.“
„ Presne tak pán primár...“ posmešne, ironicky, ale o to srdečnejšie dodá Andrea. Zatvorí mobil a za pár minút Mário a ona sa vezú jj autom domov.
     Doma ktosi pokašliava a kýcha, je to Mário, Andrea vie, že sa z toho dostane a takisto i ja, veď z každej chrípky  Mário vyviazne ako víťaz, a vôbec na chrípku sa nezomiera. Synovi večera veľmi nechutí, ale čosi jesť musí. Napomeniem ho. „ Mário, jesť musíš, aj keď nie veľa, zoslabne ti imunita a budeš sa cítiť oveľa horšie.“
„ Ocko, má pravdu. Tak jedz, ešte trochu, potom si dáš teplý čaj , okúpeš sa a pôjdeš do postele. Nebudeš musieť spať, ide tu len o to, aby si bol v teple, trocha ti zakúrim a ty sa môžeš na posteli hrať so svojimi hračkami, alebo si len  tak prezerať svoje obľúbené repoléra. “
     Mário je horúci ako rozžeravená pec. Manželka chytí syna za čelo. „ Si horúci, máš horúčku. Donesiem ti liek proti horúčke. Tabletka, je aj proti bolesti hlavy, proti chrípke, horúčky.  Nebolí ťa hlava? “
„ Trocha a točí sa mi. “  
„ To je chrípka. Bude dobre, dostaneš sa z toho.  Mário, sa bolestne  usmeje, chce sa mu spať.“ Andrea mu donesie polovičku Ataralginu a sirup doktora Maxa, pre deti.“  A ani nemusí vravieť, aby spal. Mário zaspal a nevníma okolie okolo seba. Chrípka je chrípka, tá skosí, aj dospelého.Manželka príde ku mne do obývačky, televízor nezapíname, rozprávame sa, čo máme nové v práci, ako sa nám darilo a podobne. Mám rád takéto chvíle.... Jeden o druhého sa zaujímame, sme súdržní, plní lásky a šťastia. Keď sme sa brali, ani som nevedel, ako si budeme rozumieť a budeme šťastní. A to aj sme.
    Ako je názov jedného staršieho filmu Štěstí je muška zlatá. Pre nás šťastie a láska znamená veľa. Bez týchto aspektoch, by sme boli stroskotanci na mori, ktorých potopí čas a slzy zároveň. Láska v nás svieti ako svieca, ešte neprišiel čas, aby dohorela a ostal z neho horúci loj. Som k Andrei  pozorný, vždy ju niečím obdarím kvetmi, čokoládovým dezertom, nielen vtedy, keď má nejaký sviatok, ale i vtedy, keď nič neoslavuje, len tak.Tomu je nesmierne rada. Ona ma zas chápe, je  ku mne tolerantná a veľkou oporou, ako aj ja, ktorý je jej šťastím a veľkou láskou. Tá kvitne na každej lúke a nikdy nezvädne.

     Keď už máme všetko vyčerpané. Andrea sa mi pozrie do očí, chytí ma za ruku, pohladí ju, o tom je náš vzťah, nakoniec predsa len  si zapneme televízor a pozeráme televíziu, dávajú akúsi argentínsku telenovelu. Andrea musí byť hore, ešte dnes okolo jedenástej bude musieť ísť do práce, robí reportáž o predčasných parlamentných voľbách. Budú ju vysielať o deviatej ráno.  Ako vraví  vojak.  „ Buď vždy pripravený.“.To pre moju manželku – televíznu reportérku platí dvojnásobne.
   Ráno, manželka vstane o hodinu skôr, musí  synovi podať lieky. Mário, vstáva rozospatý, nechce sa mu otvoriť oči, rád by ešte spal a mamine, vlastne Andreino budenie mu v tom bráni.Nakoniec musí celkom vstať, raňajky sú pre neho dôležité, až potom  vezme lieky a môže ísť nanovo ľahnúť. Malý špunt, je rád, že môže ísť do postele, je zoslabnutý a nič ho nebaví, chce spať a dostať sa z tohto chorobného neduhu.
     Ináč sa to, ani nazvať nedá, choroba to nie je, je to malá lastovička, ktoré leto nerobí. Andrea ostáva doma vybrala si dva dni dovolenky, štvrtok a piatok, potom nasleduje víkend, sobota a nedeľa. Verí, že za ten čas sa z chrípky jej syn dostane. Ja odchádzam okolo štvrť na sedem, v práci som na siedmu, akurát všetko stíham, konzílium, prípravu na vizitu a potom to ostatné.
     Kde ma dnes ešte zaveje? Kde budem lietať? Kto ma bude chcieť vidieť? Kedy pôjdem k riaditeľovi na koberček?
      Dúfam, že dnes ma nebude potrebovať moju prítomnosť. Včera si ma zavolal iba preto, aby som bol pri prítomný na rokovaní so stavebnou  developerskou spoločnosťou. ERELET DYAN  MEEN.
     Je to zahraničná firma, ktorá má hlavné sídlo v Anglicku, v Londýne a pobočky po celom svete. Riaditeľa poznám veľmi dobre, rozumieme si... Chce, aby som bol na rokovaní, keď budú rozširovať naše oddelenie. Samozrejme, že budem prítomný na každom rokovaní, ktoré sa  nás týka. Dobre viem, ako to s developermi, veľkými magnátmi so širokými plecami  býva. Ak sa dá, prilejú si z dotácii, trocha na viac do vlastných vrecká. Takto to je, keď sa dá uchmatnúť väčší krajec,, keď to nikto nezbadá.
     Občas vykonaná práce? Málo platná. Skutek - utek a penezí pro zbohatlých více a více ako prosa pro slepice. Vravia  Česi často. Mám ich rád, sú to naši bratia a vždy budú. A nevravím to tak, aby som čosi povedal, že musím, aby som kecal. Môj otec pochádzal z Čiech, z Brna, mesta pri Śumave. Z Čiech sme sa odsťahovali, keď som mal trinásť rokov. Bolo to pre mňa ťažké obdobie. Otec bol veľký športovec, horolezec a hory sa mu stali osudnými, S priateľom Jozefom Drobným chceli vyjsť na snežné bralo Snežku.
    Vyšli na vrchol, ale keď  zostupovali dolu, skoba sa mu  na ľavej nohe  povolila, otec sa pošmykol a spadol do päť metrového skalného útesu. Tam ležal sedem hodín, Bol mrazivý január mínus dvanásť stupňov, neskutočná mrazivá zima, na obidvoch nohách mal omrzliny. Nohu v pokolení mu amputovali a najhoršie bolo, že si poškodil si siedmy a ôsmy stavec chrbtice. Museli ho operovať na chrbticu dvakrát. Nakoniec skončil na invalidnom vozíku. Ťažko sa s tým zmieroval. Mal veľké bolesti,
Po štyroch rokoch zomrel.
    Mama to znášala ťažko, upadala do depresii, večná samota ju ubíjala, ani sa nečudujem, spolu prežili krásnych sedemnásť rokov. Časom jej stav bol vážny, akoby sa pomiatla, pridala sa k tomu ťažká demencia už tretieho stupňa musela ísť do Ústavného sanatória, kde natrvalo zostali pacienti s psychiatrickými diagnózami. Chodil som ju  navštevovať často, až jej museli dávať elektro – šoky a zabúdala, nespoznávala rodinu, časom ani mňa. Mal som to, aj ja ťažké... Strácala sa mi pred vlastnými očami moja matka, otec mi zomrel, bol som jedináčik. Kto som bol? Opustený Boží prst v tráve.

     Až si ma zobrali do výchovy otcova rodina. Otcov brat  jeho manželka. Upokojil som sa, ale lekárska veda ma priťahovala, najmä duša pacienta, jeho psychické problémy, ako človeka takého. Rozhodol som sa, že na strednú pôjdem na gymnázium a potom skúsim ísť na Lekársku fakultu  a som tu... ja primár najväčšieho psychiatrického oddelenia na Slovensku, čo ma nesmierne teší. Som rád a šťastný, pretože pracujem v odbore, ktorý ma baví. Je to pre lekára veľmi dôležité. 

    Som tu,  lekár – psychiater a to je hlavné. Mama zabudla na celú rodinu, aj na mňa, jej pomätenosť sa stupňovala veľmi rýchlo i demencia a tak keď som mal dvadsať Ústav pre ťažko- chorobomyselných mi  jedného dňa oznámili, že mama zomrela. Bola to pre mňa ďalšia rana, nevzdával som sa, vedel som musím sa pozviechať a ísť vpred. Veď, čo mi aj zostávalo. Byť silný a nevzdávať sa v boji, ktorými osud priniesol.  Bojoval som, až som bolesť preklenul a stal som sa víťazom.  Poradil som si i bez lekárov. Mal som veľkú oporu v otcovom bratovi  Františkovi a jej manželke Kláre. Bol som skutočne víťaz. Čo o tom povedať? Ujo František a teta Klára boli na mňa hrdí a ja som bol šťastný, nesmierne rád.
     Mal som pocit, že som zdolal Mont Blanc Everest a nie Snežku, ktorú zdolal môj otec. Ostali mi pritom spomienky na obidvoch rodičov a to bolo krásne v tomto okamihu, ktorý som prežíval.  Neskutočné a nezabudnuteľné spomienky, ktoré ma hriali. Keď si na tom spomeniem, ako by to bolo včera., ako by som ich prežíval teraz, tom to okamihu. A teraz som lekár – psychiater.
   Splnil sa môj sen. Dokonca som primár, mám pod palcom najväčšie psychiatrické oddelenie. Kto by to o sebe mohol povedať. Nechcem sa chváliť, ale odpoviem si sám na tú to otázku. Popritom nie som narcistický človek, ktorý sa silou mocou musí  predsviečať, že je najlepší, najkrajší a podobne...Jedinou otázkou.Možno niektorí vyvolení a ja mám to šťastie, že patrím k ním. Ale je za tým veľa potu, driny, mnohého odriekania, štúdia, učenia, až sa ním človek  skutočne stane.