Vietor, ten večný chuligán,
spieva jesenný chorál pre všetkých.
Nebo sa  láme,
v kríž a bolesť cítiť všade,

v očiach, v srdci,
na dve dlane, jeden pár očí,
jedno srdce, ktoré bije ako zvon

a možno, je to  práve v tom,
že jeseň má, v sebe čaro
padajúceho lístia. Dýcha farbami.

Tie lahodia oku. Ten obraz sa zračí
ako kvety v neustálom plači.

Slzy im bolieť budú
ako bolí letu vánok, ktorý páli,
keď november vtrieli, vpáli,
do jeho komnaty ako nevítaný hosť.

Lúče leta slabnú a oblohou nevidieť nič,
Všetko je prázdne i v duši básnika.

Nad ním sa láme bič.
Srdce mu  smútkom zabliká.

Letu  končí pracovná zmluva. Je čas ísť.
Zo stromu opadol žlto – hnedý list.

A jeseň s novembrom sú králi vždy ako každý rok.