Dnes v noci som mal krásny sen, otec mi zaklopal na dvere,

vošiel dnu do bytu a povedal. „ Prišiel som, syn môj,

aby som bol pri Tebe len tak. Za hodinu budem  musieť ísť,

ide mi hornou trasou nebeský vlak.“

A zatiaľ som nám pripravil kávu, akú mal rád vždy.

Pýtal sa na  nevestu, moju manželku. „ Je ešte v Paríži? “

Nie, už prišla domov. Je uťahaná , spí teraz.

Bol vážny, akoby bol  priviazaný náš osud na reťaz....

A retiazku s krížikom vložil mi do dlane.

Končím túto básne, skôr ako noc s mesiacom zapadne.

Veď srdce mi plače a bolesťou dáva rým za rýmom na papier.

Vypili sme kávu. Otec, odišiel si. Akási charizma ostala na dotyk

 Tvojej tváre a vo mne smútok, že už nie si medzi nami.

Cez dlane mi svitalo ráno. Taký je osud  nám Bohom daný.

Narodili sme sa a raz budeme musieť zomrieť.

Ísť..., kráčať vpred, hoci zo stromu opadne posledný list.

Vták vyletí z jeho koruny a smutne zakráka,

 Videl som muža kráčať pod oknami , v topánkach starého tuláka.                                                

Ten muž bol môj otec, náhlil sa, aby stihol vlak.

Jedni sa rodia – Druhí zomierajú, Taký je Boží zákon, veru tak........